McCafé Nad jazerom, McDonald's Košice
Život v Košiciach

Mám z toho niečo, keď zdržiavam ostatných čakajúcich?!

Určite poznáš tú situáciu. Prídeš k pultu McCafé Nad jazerom s úmyslom dať si kávu. Nie je tam pracovník, lebo práve odbehol pomôcť kolegom. Pred tebou už čaká mladý párik. Čakáte minútu, dve, tri… Je to McDonald’s, ergo vieš, že večnosť určite čakať nebudeš a skôr či neskôr niekto určite príde.

Keby mal napokon dobehnúť trebárs aj “manažér” (úvodzovky preto, lebo… ale to zasa inokedy), niekto ti tú kávu určite urobí. Po piatich minútach dofrčí barista, rýchlo sa ospravedlní a pýta sa, čo si teda tí dvaja pred tebou dajú.

Tí dvaja si po celý čas čakania prezerali tabule s ponukou, samozrejme. Veď čo iné aj robiť, kým človek čaká na zamestnanca, však. Teda okrem obzerania sa,

kde v prdeli trčí obsluha z McCafé Nad jazerom.

A nakúkania do mobilu. Vtom nastáva dialóg, ktorý milujem.

“Tak čo si dáme?” pýta sa on, hľadajúc v ponuke McCafé Nad jazerom (!) cibetkové doppio s mliečkom zo samca gorily za 99 centov v akcii. Keď si uvedomí, že zrejme máličko zdržiava, obracia sa na ňu. Aby to vyzeralo, že to ona zdržiava, nie on.

“Čo si to dáš?”

Lenže ani jej počas celého toho čakania nenapadlo zamyslieť sa, čo si vlastne dá. Na rozdiel od neho si neuvedomuje, že troška blokujú prevádzku. Lebo veď doteraz čakali oni, tak prečo by teraz nepočkal celý ten rad, čo sa vytvoril.

“Jáj… Ja chcem to oné… Kávu s mliekom, takú tú väčšiu.” “Kapučíno?”

ponúka trpezlivo obsluha/barista.

“Kapučíno predsa nemáš rada. Daj si latte,” zapojí sa do rozhodovania alfa-samec. “Dá si latte,” obracia sa na baristu.

“Takže jedno latte. A pre v…”

“Nie latte,” skočí ona zamestnancovi do reči. “Tam je málo kávy veď. Do takého vysokého pohára, to farebné chcem!” drzo si presadzuje svoje na obrovské zdesenie jej partnera.

“Takže latte macchiato, nech sa páči,” tento raz úspešne navrhuje a

rozhoduje zároveň barista z McCafé Nad jazerom.

Alfa-samec len prekvapene vyvaľuje oči, ale chuť riešiť jej výber ho neprechádza. Rad za nimi čakajúcich narastá, prirodzene.

“No to som zvedavý, ako ti to bude chutiť…”, skepticky zhodnotí partnerkin výber. A ležérne sa oprie o pult. Obsluha sa naňho pozerá. Zatiaľ mlčky. Zatiaľ s úsmevom. Dlhšie ako desať sekúnd to však nevydrží.

“A pre vás, pane?” pýta sa stále ešte s nádejou na doriešenie

objednávky dvoch káv v rekordnom čase 3 a pol minúty.

On ešte raz pozrie na priateľku, skepticky sa zatvári, spýtavo nadvihne obočie a až potom sa obráti k baristovi.

“No,” začne chrliť slová frekvenciou jedno každých 30 sekúnd. Veď nie je kam sa náhliť.

“Tak ja si dám espresso.” “Malé alebo veľké?”

“Malé je v pohode,” odpovedá pomaly s pohľadom upretým na tabuľu s ponukou nad hlavou obsluhy. “Lukno,” dodáva po chvíli, mikrosekundu predtým, než sa barista vychytí do prípravy.

“Myslíte ‘lungo’,” skôr konštatuje než sa pýta čašník z McCafé Nad jazerom. “Llllll-lungo, jasné,” odpovedá pomaly zákazník.

“To je ale veľké espresso. Je to tak v poriadku?”

On ešte zo desať sekúnd upiera zrak na

ponuku, ktorú si zrejme len teraz všimol.

“Jas-né,”, odpovedá hĺbavo. Výrazne sa zdá (celému medzičasom už trojmetrovému radu), že si vyberie ešte niečo. Barista čaká ďalších desať sekúnd, kým preruší mlčanie. Mlčanie tak dlhé, že aj priateľku donúti odtrhnúť na chvíľu oči od instagramu a pozrieť sa, či už sa jej latte macchiato pripravuje.

“Bude pre vás ešte niečo, pane?”

So znova začudovane zdvihnutým obočím sa zákazník pozrie na obsluhu a dotknuto odpovedá:

“Nie. To je všetko,” tónom najsamozrejmejšieho oznamu na svete ukončí proces bleskovej objednávky.

Po tomto 10-minútovom trápení zadám moju doslova trojsekundovú objednávku “malého espressa bez mlieka tu” (ergo do keramickej šálky, nie so sebou do papierovej) a všetci sme spokojní. V konečnom dôsledku to nakoniec vyjde priemerne cca na 4 minúty na jednu osobu a/alebo na jednu kávu. To nie je také zlé. (Plus čas na platbu, vo výdavku z ktorej som, prirodzene, dostal aj moje obľúbené dvojeurovky.)

Takže takto to funguje v Košiciach. 🙂 I keď obávam sa, že

nie iba v McCafé Nad jazerom.

Vlastne sa obávam, že to tak nefunguje iba v McCafé. A ani len v Košiciach. A dokonca ani môj ilustračný obrázok nie je z McCafé Nad jazerom. Ani z Košíc. Kurva, vlastne ani zo Slovenska. 😀 Našťastie táto skutočnosť nemá na samotný obsah blogu žiadny vplyv.


Zdrojom ilustračnej fotografie a spolu s ňou takmer všetkých na tomto webe je môj vlastný archív. Nefotím v tom pravom zmysle slova. Iba pre vlastnú radosť a zábavu “lovím zaujímavé pohľady”.


"Blavák f Košicoch" je môj alias ako bývalého Bratislavčana, presídleného po 37-ich rokoch života v hlavnom meste natrvalo do Košíc. Baviaceho sa tu teraz na tom, ako "inak" veci na východe fungujú. A píšuceho o tom so všetkou láskou ku Košiciam a so všetkým rešpektom k východniarom. Napriek tomu však pre istotu nezverujúcom vlastnú identitu. Predsa len, dostať niekde na piču - po tom tak úplne netúžim. :-)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *